H. J. Bornemisza je mladá a veľmi talentovaná slovenská autorka fantasy románov. Jej knižné série Večná lož, alebo fantasy s detektívnou zápletkou Traja starí mládenci si už na Slovensku našli množstvo fanúšikov.
Veľa čitateľov má pri čítaní jej kníh pocit, že ich napísal zahraničný spisovateľ. O to väčšie je ich prekvapenie, že to nie je muž, ale žena a dokonca Slovenka. V Čechách, vo vydavateľstve Fragment, vyšiel H. J. Bornemisze nedávno román Skrytá válka. A ako vyzerá taký jej bežný deň? Nuž takto…
24 hodín je obsahový formát, v ktorom sa z perspektívy oslovenej osoby snažíme čitateľom priblížiť zaujímavé a dôležité osobnosti z oblasti fantastiky, ktoré nie vždy stoja v žiari reflektorov, ale zaslúžia si byť videní. Jeden deň života v práci aj v súkromí.
Meno a priezvisko: H. J. Bornemisza
Profesia / povolanie: príslušník PZ (momentálne na materskej)
Poslanie: Byť pánom svojho času a robiť, čo ma baví.
Motto: Nehľadaj výhovorky, ale riešenia.
5:30 – Prosím budík, aby prestal zvoniť. No ten bastard pokračuje. Bez citu a zľutovania. Však to poznáte. Rutina. Tým sa začína moje ráno. V tomto prípade však stereotyp nie je na škodu. Najmä, keď vás donúti využívať čas efektívne. Ak máte malé deti a zároveň kopu cieľov, predsavzatí a plánov, musíte sa naučiť zužitkovať každú voľnú minútu.
A tak, hoci môj mozog ešte odmieta poriadne spolupracovať, zapínam si podcast The Joe Rogan experience alebo nejakú anglickú audio knihu. Rýchlo sa najem a snažím sa docieliť, aby náš dom nevyzeral akoby sa ním prehnalo stádo divých svíň. Neveľmi úspešne.
6:30 – Z hora ku mne dolieha krik. Manžel zvádza neľútostný boj s dva a pol ročným synom. Musím priznať, že miestami má dieťa prevahu, ale nakoniec víťazí manžel a syn sa prezlečie z pyžama. V duchu prevolávam trikrát hurá na jeho slávu! O to horšie sa cítim, keď ho žiadam, aby po práci zviedol ešte jednu bitku a išiel na nákup.
No, dnes je štvrtok, to znamená nová akciová ponuka. Bude musieť nahodiť ostré lakte, aby si prerazil cestu medzi regálmi. On sa však k tomu stavia s odhodlaním rímskeho vojaka. Berie syna a vyrážajú na cestu do sveta. To znamená do škôlky a do práce.
7:00 – Vstáva môj druhý syn. Má len pár týždňov a ešte nič nenamieta. Kým ho kŕmim, prestávam počúvať podcast. To znamená, že môj mozog sa plne prebudil. No vitaj, pomyslím si a už sa vnáram do vlastných príbehov.
„Tak fajn moji zlatí, kto z vás to bude dnes?“ pýtam sa mojich postáv.
Mám rozpísané dve série. Pretože načo si veci uľahčovať, keď si ich môžem komplikovať?
V mysli už vidím vychudnutú postavu Huga Durgena, ako sa v zadymenej miestnosti skláňa nad niektorou zo svojich morbídnych kresieb mŕtvol. Dvihne ku mne zrak. Ostré lícne kosti, tmavé kruhy pod očami a úškrn, ktorý sa dá definovať ako zmes výrazu naser si a daj mi pokoj, sú odpoveďou sami o sebe.
„Dnes nemám svoj deň,“ prehovorí napriek tomu najmladší z troch bratov a zároveň jeden z hlavných predstaviteľov série Traja starí mládenci. Dar vidieť smrť sa na ňom podpísal. Ale nemôžem sa príliš sťažovať. Koniec koncov dala som mu ho ja.
„Ani ja nie. A to už posledné tri roky. Tak sa vzchop. Čo ty Ilarion?“ Prostredný z troch bratov sa s odpoveďou neobťažuje. Na to je, ako vždy, príliš zaneprázdnený vlastnými plánmi a machináciami. Dar vedieť ovplyvňovať emócie iných využíva s gráciou, to mu musím uznať.
Len Noe, najstarší z nich, je pripravený a odhodlaný dať sa do práce. Ale to on je vždy. Čo je na jednej strane obdivuhodné a na druhej otravné. Detektív až do špiku kosti. No rozhodne by som nechcela vedieť čítať myšlienky tak, ako on.
Na sekundu si pomyslím, že rozprávať sa s vlastnými postavami asi nie je celkom normálne, ale hlbšiu úvahu tomu nevenujem. V pamäti si premietnem všetky scény, ktoré mám premyslené a dopĺňam dialógy. Po intenzívnych pätnástich minútach zisťujem, že v skutočnosti prešla hodina. Ukladám drobca do postieľky a púšťam sa do toho.
Niekde som čítala, že mozog sa dokáže poriadne venovať tvorivej činnosti približne deväťdesiat minút. Potom potrebuje pauzu. Neviem kto na to prišiel, ani ako, ale u mňa to rozhodne platí. A preto tých deväťdesiat minút využívam naplno.
9:45 – Goodbye, goodbye… chvíľa kreativity je preč a mňa čakajú pracovné povinnosti. Otváram si pozadie e-shopu, vytváram faktúry, vybavujem objednávky, kontaktujem zákazníkov. Popri tom sa snažím držať krok s dobou a tak počúvam novinky zo sveta AI a digitálneho marketingu. Na to, že mám tridsaťtri sa miestami cítim ako neandertálec, ktorý zaostal vo vývoji.
11:00 – Ďalšie kŕmenie, pri ktorom otváram aplikáciu WordUp a neskôr British Council – Learn English grammar. Musím sa pripraviť, pretože na druhý deň ma čaká konverzačná hodina s Taylorom cez Italki. Ešte skontrolujem správy na sociálnych sieťach, dieťa ukladám k spánku a teším sa na obed.
Buďme úprimní, varenie nie je moja doména. Zvládam to s pokojom, ale nemôžem tvrdiť, že by ma to bavilo. A tak varím vždy aspoň na dva – tri dni. Našťastie nie som z tých, ktorí musia jesť každý deň niečo iné. S pečením koláčov som však na tom priam tragicky, a tak sa o to pokúšam, pre blaho celej rodiny, len zriedka.
13:00 – Vraciam sa k práci na e-shope, ale moje myšlienky sa rozhodli uberať celkom inou cestou.
„Mala by si si pripraviť aj nejaké príspevky na Instagram, Facebook a TikTok k tvojmu autorskému profilu. Vieš, že marketing predáva a ak chceš, aby o tvojich knihách niekto aspoň tušil, musíš s tým niečo robiť. A čo tie reels, o ktorých toľko rozprávaš, ale nič nerobíš? A denné story?“ káram v mysli samú seba.
„Ale čo tam mám do čerta pridávať? Môj život nie je taký zaujímavý a koho trápi čo som jedla a aký mám výhľad z okna?“ oponujem si vzápätí. „Veď to nezaujíma ani mňa samotnú!“
Ak práve začínate mať dojem, že by som mala navštíviť minimálne psychológa, ak nie rovno psychiatra, rovno vás zastavím. Sociálny kontakt nie je moja doména, takže tento návrh sa zamieta.
14:30 – Poďme na ďalšie kŕmenie! A k ďalšiemu z mojich príbehov, o ktorom začínam premýšľať.
S postavami zo série Večná lož sa nedohadujem. Na to sa mám príliš rada. Navyše, tento boj by som nikdy nevyhrala. Daria, Druon, Zaeon, Soran, Flochan aj Reynard žijú v príliš tvrdom svete a majú toho na rováši viac, než je pekné. Pravda, všetku tú tortúru podstúpili len kvôli mne a neklamme si, ešte majú toho dosť aj pred sebou. Cesta bude tŕnistá, ako sa hovorí, a koniec neistý.
Aj to je dôvod prečo sa s nimi nepúšťam do hádok. Namiesto toho, sa vžívam do ich kože. A práve preto je písanie tohto príbehu také intenzívne, podmanivé a zároveň príšerne ťažké. Pretože jediná cesta ako ho dostať von, je stať sa postavou, ktorú píšem.
Nie, naozaj netrpím disociatívnou poruchou osobnosti 😉
15:45 – Chlapi sa vracajú domov. Toto bol čas, kedy som si zvykla obuť bežecké tenisky a vyrazila do hôr. Spomínam na časy, kedy som chodila behávať pätnásť, dvadsať, či viac kilometrov lesnými chodníkmi a horskými cestičkami. Samozrejme, že si to romantizujem.
Pamätám si na pocity slobody a eufórie a cielene vynechávam tie, kedy som si s kŕčmi v nohách a mizériou v hlave kládla otázku Prečo si to robím? Prečo to vlastne robím? A predsa viem, že onedlho s tým začnem nanovo. Akurát budem rada ak zabehnem aspoň dva kilometre a pritom ovládnem chuť zavolať si záchranku. Nenadarmo sa hovorí, že začiatky sú ťažké.
No, ja s tým budem začínať už tretíkrát. A cvik predsa robí majstra. Zatiaľ sa však venujem rodine a užívam si zimu, kedy ešte nemusím do svojho harmonogramu napchať práce na záhrade. S manželom sa prepíname do anglického jazyka. Dali sme si dohodu, že sa každý deň budeme rozprávať anglicky minimálne hodinu.
18:00 – Starší syn má nárok na svoju hodinu rozprávok, mladší spokojne spí a ja znovu sadám za počítač. Mám maximálne 60 minút, počas ktorých sa rýchlo vžívam do jednej z postáv príbehu večná lož a zapisujem všetko, čo som si predtým premyslela. Potom nastáva ďalšie kŕmenie, kúpanie a ukladanie chlapcov do postele.
20:00 – Rozkladám šachovnicu. Kým starší syn zaspí, zvykneme si zahrať dve partie. Zvyčajne prehrávam, ale znášam to so cťou. Alebo sa tak aspoň tvárim. No keď sa mi podarí vyhrať, teším sa ako malé dieťa. Žiadny The Queen’s Gambit však od nás nečakajte.
21:00 – Večerná údržba a dobrú noc. Áno, momentálne chodím spávať so sliepkami, ako sa hovorí. Ale keďže viem, čo ma v noci čaká, odmietam strácať čas pozeraním na nezmyslený seriál, či skrolovaním v mobile.
23:00 – Prvé nočné budenie! Nuž aj to patrí k životu. Kŕmim drobca a popritom zapínam čítačku kníh. Malá reklama – Kindle Paperwhite 2021 vrelo odporúčam! Začítam sa do anglickej knihy, ktorú sa chystám prekladať. Po hodine syn znovu spí a ja sa tiež ukladám. O tri hodiny si dávam repete.
Na záver: S úprimnosťou musím priznať, že niekedy zhasnem ako svieca na pol hodinku až hodinku aj cez obed.
